Tento rok, a to 5.-12. augusta sa odohralo prvé IJK v Afrike. Konkrétne šlo o pobrežné mesto Aného v krajine Togo na hranici s Beninom. Vďaka projekte o euro-africkej spolupráci som sa ho v rámci SKEJ mohla zúčastniť aj ja spolu s ôsmimi ďalšími Slovákmi.
Štyria sme prileteli do hlavného mesta Lomé už v stredu 2.8. a prekvapila nás modernosť miestneho letiska. Zvyšok krajiny bol ale úplne o niečom inom. Keďže sme prišli v noci, náš prvotný dojem bol mierne skreslený. Už len cestou na hotel sme zažili mnoho kontrastov. Na jednej strane to bol gigantický prístav osvetlený miliónom svetiel na druhej slum-y, pri ktorých sa nachádzal náš hotel. Chvíľu sme si mysleli, že nás taxík vezie na smrť, ale našťastie sme stále tu. Skončili sme v príjemnej chatke na pláži. Až ráno sme si všimli, že sme vlastne asi iba 3 metre od oceána.
Na druhý deň nás ten istý taxikár vozil po meste a robil nám zároveň aj sprievodcu. Na začiatok nám ukázal dedinku umelcov, kde sme si už aj nakúpili suveníry. Vzal nás do národného múzea, na ich najkrajšie námestie, na vúdú trh, kde sme boli obklopení mŕtvolami zvierat apod.
Nasledujúci deň nás šofér odviezol na miesto kongresu. Bola to internátna škola s viaclôžkovými izbami (v tej našej ich bolo osem), spoločnými toaletami (po ktorých behali šváby) a rovnako aj sprchami (umývali sme sa vodou z kýbľov). Keďže bolo ešte len 4. veľmi veľa ľudí tam nebolo. Takmer všetci prišli až nasledujúci deň, kedy oficiálne začínal kongres.
Nejdem už predstavovať jeden deň za druhým, ale iba tie najzaujímavejšie udalosti a začnem koncertmi. Celkovo ich bolo päť. Na začiatok sme mohli bližšie spoznať africkú kultúru vďaka dvom spevákom. Z môjho pohľadu bol zaujímavejší ten druhý, aj keď viac tancoval ako spieval. Ďalší bol koncert Jonny M-a s jeho esperantským reggae (Najmä pri „Maestro del diskej skej skej skej… bola zábava). Všetci sme si tam dobre zaskákali. Pohodový koncert v gufujo mal aj Joel – začínajúci africký umelec. Predposledný večer (a môj posledný) sa predstavil Kim so svojimi klasikami. Vtedy sa naozaj nikto necítil sám a každý sa bavil až do noci noci konca.
Zaujímavá bola aj celodenná exkurzia ku krásnym vodopádom v Kpalimé, kde sme sa okúpali v osviežujúcej vode. Bolo by to ešte lepšie keby cesta tam a späť netrvala dohromady 10 hodín. Každopádne situácií prilepšili plantáže s kávou a kakaom. Vedeli ste, že jeho plody majú aj bielu dužinu, ktorá je veľmi chutná? Zvyčajne sa spotrebováva len vnútro a dužina sa vyhadzuje. Mali sme možnosť navštíviť aj historickú dedinu Togoville na brehu jazera Togo, kde sa v roku 1965 údajne zjavila Panna Mária. To miesto navštívil aj sám Ján Pavol II. Najzábavnejšia udalosť sa stala hneď po príchode, kedy nás miestny obyvatelia z lodiek nosili na ramenách (a následne za ten zážitok pýtali peniaze).
Nepríjemná udalosť bola naopak črevná viróza, ktorá neobišla snáď ani jedného účastníka. Išlo o chorobu zo zlej hygieny, z ktorou sa miestny obyvatelia bohužiaľ stretávajú pravidelne kvôli chýbajúcej osvete a prostriedkom v rámci starostlivosti o seba. Zopár ľudí skončilo aj v nemocnici, ale nakoniec to všetci zvládli.
Na záver by som Vám chcela priblížiť dojmy z Afriky ako takej. Je to krajina plná kontrastov, kde sa zvláštnym spôsobom stretávajú dva svety – ten tradičný miestny a „moderný“, ktorý poznáme z Európy. Človek zo slamenej chalúpky o veľkosti meter krát meter tam môže vlastniť aj dva inteligentné telefóny. Na každom kroku sú motorky a pach benzínu, ktorý sa tam predáva aj v plastových fľaškách. Vidíte tam obrovské hotely vedľa chudobných osád. Hrozná vec je, že sa tam všade váľajú odpadky a ľudia vykonávajú potrebu, kde sa im zachce. Veľa vecí tam treba zmeniť, ale veľa je tam aj krásneho. Či už milé deti, ktoré na nás s úsmevom volali „Yovo“ (v ich nárečí to je smiešny beloch), nádherné vzorované látky a šaty, ale hlavne tancujúci ľudia, čo sa jednoducho radujú zo života.
Paulína Jalakšová