Pomaly sa blížia ďalšie voľby do predsednícte Slovenskej Esperantskej Mládeže (SKEJ). Usúdila som, že práve teraz je vhodný čas podeliť sa moje doterajšie zážitky ako jeho členka. Začnem ale zo široka, a to od mojeho prvého reálneho stretnutia s Esperantom.
Bola jeseň roku 2014 (ach zdá sa to byť už tak dávno), keď som nastúpila na jednu univerzitu v Prahe. Pre zvedavcov, šlo o štúdium ekonómie a financií. Čistou náhodou, prvá osoba, ktorú som tam stretla bol samotný vdedajší a súčasný (ide o predsa o jedno a to isté volebné obdobie) podpredseda vyššie spomínanej organizácie, Léon. Moja úvodná otázka bola, či ide na spoločné pivo aj s našimi novými spolžiakmi. Musím uznať, vyzeral jemne zarazene a jeho odpoveď bola nie, šiel si totiž vybavovať iné záležitosti, a tak naša konverzácia skončila. Stretávali sme sa však naďalej, keďže predsa len šlo o malú školu. Postupne sa z nás stali kamaráti. Netrvalo dlho, kým prišla reč na samotné Esperanto a aktivity s ním spojené či už na Slovensku, alebo aj v iných kútoch Európy a sveta. Musím sa priznať celý obraz, ktorý Léon utvoril mi naozaj učaroval a zatúžila som stať sa členkou predstaveného nového sveta plného dobrodružstiev.
Moje prvé stretnutie bolo až pomerne dlho na to, ako vyššie popísané udalosti. Šlo o SES 2015, kde som chodila na kurzy A1. Musím naozaj pochváliť ich priebeh, bolo to zábavné, dostatočne rýchle a mnohému som sa naučila. Celkovému výbornému dojmu rozhodne prispel veľkou časťou aj učiteľ. Táto letná škola bola ostatne aj prvé miesto, kde som okúsila pravú esperantskú atmosféru. Všetci ľudia boli milí a prívetiví. Nevadila im ani moja chabá úroveň ovládania jazyka a trpezlivo čakali kým sa mi podarilo niečo občas zrozumitelné, väčšinou nezrozumitelné, vykoktať. Rovnako som spoznala veľa nových záujmavých ľudí vrátane zvyšku predsedníctva a doteraz som za toto stretnutie naozaj vďačná, pretože sú skvelí. Nemôžem ich ale ďalej chváliť, pretože ich nechcem privádzať do rozpakov. Nedajbože, aby im ešte aj ego narástlo, to nedopustíme. Po tejto akcii som už na 100% vedela, že Esperanto len tak jednoducho neopustím.
Nasledoval Cxar na jeseň 2015, ktorý bol aj napriek mojej krátkej prítomnosti pre mňa priam neuveriteľne plodný. Vteda som sa totiž oficiálne aj ja stala členkou predstedníctva tejto organizácie. Od toho bodu bolo na programe prevažne organizovanie UK-a, ktorý sa konal toto leto v slovenskej Nitre. Jemu samotnému som už venovala jeden celý článok. Nedovolila by som si Vás nudiť opakovaním, a tak to tu nebudem rozvádzať. V jednoduchosti, bolo to množstvo namáhavej práce, ktorá ale priniesla neobyčajne chutné ovocie. Po ňom sme už myslím si, že zaslúžene odpočívali, ale na SKEJ nezanevreli.
Táto jedna etapa sa blíži ku koncu, rovnako ako môj článok o nej. Verím však, že prídu ďalšie a ešte lepšie (etapy i články), aj keď neviem či je to vôbec možné. V mojom živote sa počas tejto doby naozaj veľa zmenilo. Napríklad už s Léonom nie sme spolužiaci (prestúpila som na inú školu). No jedno stále ostáva, a tým nie je nič iné ako Esperanto.
Paulína Jalakšová