Uplynulých dvadsaťštyri rokov môjho života som stihol prejsť viacerými obdobiami, a v čase odchodu zo školy s vedomím, že mi začína život bežného dospeláka, som sa zmieril so svojim osudom pomaly slepnúceho a priberajúceho programátora. Niekde v podvedomí však tíško driemala nádej, že možno nestrávim svoj pozemský pobyt celodenným sedením v kancelárii. Popravde, táto predstava každodennej rutiny ma desila.
Keď mi tento rok mi zo dňa na deň padli plány na leto, chvíľu som bojoval s vlastným egom, akokoľvek som sa snažil za hlavu zahodiť svoj smútok, nespokojnosť a vlastný záujem. Potreboval som niečo, pre čo sa môžem v momente nadchnúť, jednoducho niečo, čo by mi v hlave nahradilo tie nepríjemné pocity z prichádzajúceho leta, ktoré malo slušné predpoklady na to, aby sa stalo najnudnejším za posledné štvrťstoročie. Myšlienka možnosti komunikovať s ľuďmi bez akýchkoľvek bariér po celom svete ma fascinovala už dávno. Jedna prekážka, ktorou je vzdialenosť, bola prekonaná už dávno. Ostal už len jazykový problém, ktorého riešenie bolo navrhnuté dávno pred nami. Jeden jazyk pre všetkých — áno, je to esperanto. Vedel som o ňom už dávno, ale nedokopal som sa k tomu, aby som sa ho pokúsil pochopiť.
Internet je nekonečný, a veril som, že mi ponúkne možnosť zmeny, možnosť zmysluplného strávenia času mimo práce, počas dovolenky. Nespomínam si, čo presne som hľadal a za čím som šiel, objavil som však jedno nadchádzajúce podujatie, ktoré sa malo konať neďaleko odo mňa, s ľuďmi z celého sveta, ponúkajúce možnosť nadobudnutia znalostí esperanta. Nevedel som, do čoho by som šiel, vedel som, akurát to, že by som šiel sám. A vedel som, že to tak má byť, vedel som, že registračný online formulár bude vyplnený v priebehu desiatok sekúnd, od prvej sekundy som tušil, že som našiel. Bral som to tak, že sa naučím niečo nové, možno si s niekým pokecám, a keď sa budem nudiť, tak odbehnem domov, alebo s kamošmi na pivo.
Kolosálne som sa mýlil. Kolosálne som sa mýlil celý svoj život v toľkých veciach! Letná škola esperanta – SES 2015 v Martine bol suverénne najlepšie strávený týždeň môjho života. Znie to, ako keby to bolo vystrihnuté zo septembrovej slohovej práce gymnazistu o posledných prázdninách. A nech. Po tom, čo mi skupinka ľudí pomohla prekonať moje introvertné komunikačné bariéry, sa začalo diať neuveriteľné množstvo vecí. Ešte nikdy som sa neocitol v tak inšpiratívnom prostredí. Nikdy som nechápal záľubu niektorých ľudí v nadväzovaní nových známostí, hlavne na takýchto akciách. Veď na čo mi je preboha kamarát na týždeň? Kristepane, facku by som si zaslúžil. A nie jednu. Vraví sa, že čo sa stane v Esperantujo, aj v ňom ostane, dovolím si preto iba malé zhrnutie, a začnem najmenej podstatnou vecou.
Naučil som sa niečo z esperanta. Zvláštne, že? A to som to bral ako prioritu, účel, cieľ. Nuž, je to len prostriedok. Okolo esperanta jestvuje úžasná komunita. Komunita ľudí z rôznych prostredí, s rôznymi skúsenosťami, zážitkami, ktorá ma v živote zrejme posunula viac, ako keby som prečítal celú knižnicu s dielami najrozmanitejších žánrov. Toto píše sám život. Otvorili sa mi oči, pracujem na tom, aby klapky na nich zhoreli v minulosti, pochopil som, že svet bez predsudkov je niečo, k čomu by mal každý prispieť, uvedomil som si, že aj keď podľa občianskeho preukazu už nie som „teen“, že som stále taký mladý, ako chcem ja, a to najdôležitejšie – tak, ako som množstvu mladých ľudí hlúpo závidel ich možnosti, tak sa mi teraz otvorili dvere, a pre mňa „teen age“ práve začal!
Pár obyčajných slov na záver. Chcem Esperantuju dať to, čo mi stihlo za pár dní ponúknuť. Teším sa na spoluprácu so Slovenskou esperantskou mládežou (SKEJ), teším sa z toho, že esperantské udalosti sú po celom svete, a je vysoká šanca, že ľudí, ktorých som spoznal teraz, zanedlho uvidím znova. Verím, že ako hudobník budem môcť svojou troškou prispieť k programu budúcoročného kongresu. Ináč, celosvetové podujatie, a opäť na Slovensku, no nie je to skvelé? 🙂
Nájdu sa ale dve veci, ktoré by som zmenil. Bolo by fajn, keby neexistoval pokongresový syndróm esperantistu, fakt to bolí. A niečo treba urobiť s časom raňajok, je nemožné ich stíhať. 🙂
Peter Drábik